Čas hrdinov II [zost. Pavelková Alexandra, Králik Martin]

Trinásť autorov, trinásť úplne nových príbehov. Výber z toho najlepšieho, čo domáca scéna v súčasnosti ponúka. Tradičné aj neobvyklé témy od drakov po cirkus, temné aj humorné, od klasickej cez urban až po historickú fantasy.
Majstrov a majsterky žánru, ako sú J. Červenák, A. Pavelková, L. Štiblaríková, K. Soyka, J. Girovský, M. Holecyová či L. Hlavačková, dopĺňajú novší autori, ktorí však v kvalite textu ničím nezaostávajú − A. Olejárová, I. Molnárová Dubcová, M. Kandriková, R. Hric, Z. Jašek a J. Gálik. Presvedčte sa o tom v nasledujúcich riadkoch a vydajte sa na fantastické stretnutia so svojimi hrdinami.

Ukážka

Rieka a lesná cesta sa vinuli vedno ako zaľúbené užovky. Hoci sa už dávno zotmelo, čiernovlasý jazdec na statnom vraníkovi a veľký čierny vlk stále napredovali. Nemali žiadny zdroj svetla, ale oči im žiarili ako uhlíky v rozdúchanej pahrebe – vďaka kúzlam, ktoré im kolovali v žilách, obaja videli skoro ako vo dne.

Jazdec si podchvíľou vzdychol, zakaždým hlbšie a hlasnejšie. Vlk mu nevenoval pozornosť, nuž to napokon nevydržal. „Skratka? Toto?“ Zohol sa pred konárom duba, ktorý sa snažil ponad cestu načiahnuť až nad kamenisté riečne koryto. Dubinu, bučinu a brezinu pozdĺž vody striedali na svahoch nad dolinou jedle, smreky, kde-tu borovice. „Si si istý?“

– Už som ťa niekedy viedol zlou cestou? – ozvalo sa mu v mysli.

Takto sa vlk dohováral – jeho myšlienky sa prenášali do cudzích hláv a budili v človeku dojem, že sa mu nevľúdne chrapľavé vrčanie rozlieva v mozgových záhyboch.

„Veď nevravím, že si zablúdil. Len pochybujem, že ušetríme nejaký čas, keď sa budeme trmácať cez túto divočinu, po odľahlých lesných prtiach.“

– Nič sa neboj. Na Kančiu horu dorazíme o dva dni skôr, ako keby sme šli po kupeckej ceste. Chceš sa staviť?

„Nie.“

– Lebo vieš, že prehráš. Vydrž ešte. Pred nami sú ľudské obydlia.

„Odkiaľ vieš?“ Keď bolo treba, aj muž sa vedel s vlkom dorozumieť bez slov, iba myšlienkami. Teraz však nebolo treba.

– Necítiš to?

Jazdec nasal vzduch. „Čo?“

– Hnoj.

Súvislá lesná spleť sa začala trhať. Ukázali sa čistiny a lúky, vo vzduchu naozaj zavoňal ovčí trus. Úzka dolina sa roztvorila ako plodné lono, kopce so skalnatými vrcholcami ustúpili do strán.

– Územie rodu Dobranov. Osadu nazývajú Dobroga. Aha, za tamtými záhonmi a jabloňami sa dvíhajú prvé strechy.

„Bohom vďaka.“

– Iste, chváľme bohov, to oni nás sem priviedli.

Cesta sa na chvíľu odtrhla od rieky, prešla po kraji poľa na úpätí miernej stráne, čo slúžila ako pasienok, a dospela k ľudským príbytkom.

Dobroga nemala opevnenie, len pri ceste na kraji osady stál vyrezávaný stĺp s kančou lebkou navrchu – zrejme mal chrániť obydlia pred zlými silami a besmi. Ozrutný čierny vlk s horiacimi očami popri ňom prešiel, akoby sa nechumelilo.

Kdesi za domami sa rozbrechal pes. Vlk zavetril.